Prednedávnom som chcel napísať článok o písomnejmaturite. Okrem toho, že je to fraška, by som nedokázal písať na (približne)stranu o tom, aké pocity som z toho mal, čo sa dialo, atď. Blá bláblá, veď každý to pozná osobne, a ak nie, tak každý to už poznáz rozprávania druhých. Zaujímavejšia téma je pre mňa akademický týždeň. Jeto menej určité a sám by som bol prekvapený, čo by zo mňa vyšlo. Ale ja bysom na článok s názvom „akademický týždeň“ neklikol (prečo ste vlastneklikli na môj článok?).
Približne pred mesiacom mi umrel ujo. Snažil som sa napísaťo tom článok, ale prišlo mi to ako nevhodné, tak aj nezaujímavé, veď každýčitateľ blogov už určite zažil nejaký ten pohreb. Stále je to rovnaké – truhla,slzy, kar... Možno ak by ma to zasiahlo, tak by som z depresie dostaltvorivú chvíľku a napísal by som báseň, alebo aspoň niečo zložil nagitare, ale uja som dobre nepoznal, a keďže bol alkoholik, ku koncu životauž ani nespoznával moju tvár. Možno sa vám zdá hnusné, necitlivé, pohanskéa dekadentné, že takto píšem o smrti blížneho, ale hnusný by bol môjpôvodný zámer napísať o tom ako o „pochovávaní tumoru“. Tumor sa vyhodí,ide do odpadkov a odpadky sa idú spáliť. Môjho uja dali tiež spáliť, lebonebolo nikoho (nemal ani ženu ani deti a, pravdepodobne, ani ozajstnýchkamarátov), kto by sa o jeho hrob staral. Je to kruté, ale aj napriektomu, že mi bol rodina, musím uznať, že patril do spodiny spoločnosti.Prechlastať sa vo veku 41 rokov – to je výkon!
Dúfam, že nebude vadiť, ak spomeniem, že pred písaním tohtočlánku som sa pohádal s priateľkou (čitatelia bulvárnych plátkov sa určitespomenutím osobných vecí, do ktorých ich vôbec nič nie je, potešia, to „dúfam, žeto nebude vadiť“ na začiatku tohto odseku je pre tých ostatných, čo bulvárnečítajú – pre tých viac inteligentných). Nebudem približovať prečo sme sa pohádali,to by bolo fakt na veľmi dlho a až príliš subjektívne. Jednoducho, nakonci hádky prišla chvíľa, keby bolo vhodné, aby sa mi priateľka ospravedlnila(aspoň ja zažívam taký subjektívny pocit). Hádajte, čo urobí typická žena(poznámka pre feministky: typická neznamená všetky), ak sedí za internetoma príde na to, že by sa mala svojmu partnerovi ospravedlniť. Odpoveď znie:hodinu a pol (poprípade dlhšie, alebo kratšie, podľa toho, kedy potrebujeopustiť počítač) sa vám neozve a potom už len napíše „tak pa“. Je pre mňaaž zarážajúce ako môže tak inteligentné dievča ako je moja priateľka, byť takchorobne pyšná (paradox, alebo nie?). Len pre zaujímavosť, v čase keď somupravil tento článok (čiže to je to, čo sa deje práve teraz), sme sa už s priateľkoustretli, a sama priznala, že jej blo ťažko sa mi ospravedlniť.
Ako ukončiť článok, ktorý nemá ani tému??? Tak asi sa lenospravedlnením. Ja viem, že v radách pre prispievateľov, ktoré nám nášláskavý blog.sme.sk poskytol, je spomenuté, že ospravedlňovať sa za svojenázory by sa nemalo, lebo to je akoby ste si za nimi ani nestáli (myslím, že jeto tam napísané nejako v tomto zmysle, nie?), ale ja to radšej spravím.Čiže začnem ľuďmi, ktorí majú slabú krátkodobú pamäť, alebo ktorí sú akoväčšina z nás, lebo v celom článku sú až hnusne dlhé vety (ako ichlen ja neznášam, potom ich musím čítať na viac krát) a tak je si ťažkézapamätať „co tím chtěl básnik říci“, keď od začiatku vety som sa vzdialil asina dva - tri riadky (a opäť je to tu – tá hnusne dlhá veta). Ďalej sa určiteospravedlňujem feministkám, lebo tým by asi nestačilo keby som sa za tú narážkuo „typických ženách“ ospravedlnil za každým odstavcom. Ďalej sa hlbokoospravedlňujem (a tento krát je to naozaj úprimné, lebo tie slová boli užtrochu prehnané) citlivým a bohabojným ľuďom, lebo to, čo som napísalo ujovi a jeho smrti, nie je veľmi pekné (ale, bohužiaľ, pravdivé). A čosa týka tej narážky na písomné matury, za tú sa nikomu ospravedlňovať nebudem.Ak by za to mohli učitelia, tak áno, ale ak je za lubom vláda (a eštek tomu aká), tak nikdy (i keď sa vraj nemá nikdy hovoriť nikdy, ale tenvýrok je sám o sebe divný, lebo sa neguje, takže pokojne môžete hocikedypoužiť slovo nikdy).
Neviem prečo, ale ešte stále sa mi nezdá, že by to bolefektný koniec článku. Asi ho ukončím príslovím „niekedy je menej viac“. Paradoxné,nie (myslím to príslovie)? Ale veď všetko je relatívne. A ak je všetkorelatívne, tak aj tento výrok je relatívny, čiže niečo relatívne byť nemôže (výnimkapotvrdzuje pravidlo). Ale čo? To je otázka pre vás, lebo jasom sľúbil, žežiadne dlhé filozofické úvahy tu rozvíjať nebudem. Bye bye...
