Cestoval som MHD s jedným kamarátom (?), ktorý sapozrel do diaľky po chvíľke ticha, ktoré nastalo pri hľadaní tej správnejmyšlienky, ktorú chcel vysloviť, aby preťal to ticho dieselového motora. Obzrelsom sa tiež a zbadal som, že v diaľave prší.
„To som zvedavý, či bude pršať aj tu...“ predbehol som ho.
„Myslíš, že to je dážď? Mne to skôr pripomína hmlu.“
Jednoznačne to bol dážď, ktorý v diaľke pripomína hmlu.
„Je ťažké vidieť kvapku v diaľke.“
Prišiel som na tú myšlienku sám, prišli sme na ňu spoločne,alebo v podstate prišiel na ňu on, keďže dal podnet. Asi spoločne. Všetkosa deje tak... spoločne, previazane, súvislo...
Občas je ťažké nájsť tú myšlienku, ktorú v skutočnostichcete vysloviť. Neviem, či sa mi podarilo nájsť to, čo ste hľadali. Neviem, čichcete počuť, že tu hľadáte zbytočne. Lebo neviem, čo hľadáte. Myšlienku?Vysvetlenie? Dôvod vašej zvedavosti?
Klišé na začiatku bolo dosť, neukončím to rovnakým otrepanýmklišé otvorenej, viac-menej rečníckej otázky (existuje vôbec taká?) na konci tohoodseku nad týmto. Ukončím to vysvetlením toho otázniku v zátvorke po slovekamarát. (A predsa sa to skončí inak, no teraz, pri úprave, už sa môžem robiťprozreteľným.)
S tým chalanom som sa stretol raz na Hodžovom námestí,niekedy okolo pol piatej ráno. Obaja kapucne na hlave (žiadna náklonnosťk hip-hopu, iba obyčajná zima), mierne červené oči z miernej únavy(fyzickej, psychickej, spoločenskej). Prihovoril sa mi, či nezoberieme spolutaxi, lebo aj on zistil, že nočák nejde. Obaja sme z Vrakune. Obaja by smevystúpili na rovnakej zástavke (to je asi dôvod našich neskorších náhodnýchstretnutí). Zrazu. Bum. Z čisto jasného neba. MHD. V momente keď smesa spoznali, už som jeho meno nepoznal (ach tá moja pamäť na menáa dátumy, zato telefónne čísla mi idú). Ale je to príjemný chalan, nanormálny pokec. Ale späť k tomu "závažnému" jadru veci, ktoré mňa, akomoderného človeka trápi. Je to vôbec kamarát, keď nepoznám ani jeho meno? Ak bysom ponímal svet definitívne (čo som už zrobil pri rečníckej otázke v zátvorke,či vobec existuje nejaká rečnícka otázka), tak to by som asi musel vymedziť, čoznamená slovo kamarát. Ale „filozofovanie o hovne“ ma nebaví.A vlastne baví... Ale čítať o tom by ma nebavilo. Preto vás zbavímtoho trápenia.
Snáď už len k vyvráteniu definitívneho pohľadu na svet(aký si filozofi veľmi často a radi utvárajú – a tým vlastne zabíjajúsvoju filozofickú podstatu) poviem, že nie je len čierny a biely, alečasto je aj sivý.
A bodka.
